Kontroverzné kojenie

Na úvod by som chcela povedať, že som sa snažila napísať tento článok tak, aby som sa nikoho nedotkla, ale hlavne ako to cítim. Písala som ho s dostatočným odstupom na to, aby som si to všetko v sebe usporiadala a aby som sa so situáciou, ktorá je, vyrovnala. Prijať veci tak, ako sa majú. Dúfam, že budem pochopená správne a ak to pomôže čo i len jednej mamičke, bude mať tento článok pre mňa úspech.

Ešte musím vlastne k tomu úvodu povedať aj toto, aby náhodou... Nechcem vzbudzovať dojem, že som odporca kojenia, pretože nie som. Kojenie je krásne (neznášam slovo dojčiť, preto píšem nespisovne kojiť), len niekedy sa to jednoducho nepodarí a to je bohužial aj môj prípad. Nepoznám nikoho, kto chcel kojiť viac ako ja a išiel si za tým, aj ako sa hovorí, "cez mŕtvoly".

Asi pol roka dozadu som sa k tejto téme už v skratke vyjadrila aj na mojom instagrame, a tam som zistila koľko žien má problémy s kojením. Pretože ja som si samozrejme myslela, že som jediná a všetci naokolo koja a skoro bez problémov. Tak to je omyl číslo jeden.

No ale začnem od začiatku...

Ešte keď som bola pred tromi rokmi tehotná s mojim starším synom, strašne som sa na kojenie tešila. Predstavovala som si to ako nejaký neopísateľný pocit plný šťastia, endorfínov... Raz som kamoške povedala, že očakávam orgazmické stavy. Vtedy som si hovorila, že budem kojiť na požiadanie a minimálne dva roky a bude to super. To bolo vtedy. Tiež som patrila k tej skupine žien, ktoré si mysleli, že kojiť môže každý. Jednoducho, nemala som nič naštudované a bola som naivná. Sama o sebe som nepochybovala, myslela som si, že porodím, dieťa sa prisaje a maximálne počkáme deň-dva-tri kým sa mi mlieko spustí a my sa budeme v klude a bez problémov kojiť. No, to by bolo ideálne.

Ale realita bola trošku iná. Úplne iná... Čakali sme teda deň-dva-tri. Nič. To som ešte bola ako-tak kľudná. Lebo veď to je normálne. Bola som prvorodička, povedali mi, že to kludne môže trvať aj 4 dni. Mlieko nedorazilo ani na štvrtý deň. Začala som brať vitamíny, ktoré tomu mali dopomôcť. Nič.. Dávku som brala pomaly už takú, ktorú by dávali dojným kravám a stále nič. Skúšala som všetko, doslova všetko. Spomeniem len niektoré... a to také tie klasiky ako vybublinkovaná vinea, zapražené polievky, pila som 5 litrov vody denne, homeopatiká, odsávala som si, lebo čím väčší dopyt, tým viac mlieka budem mať... Ja som stále dúfala, že sa mi to podarí a kojiť budem.

Ale mala som zlý pocit. Jednoducho som vedela že niečo nie je tak, ako má byť, aj keď som strašne chcela a samú seba som presviedčala, že bude dobre a my to s tými mojimi prsiami zvládneme.

Po dvoch týždňoch sme sa išli odvážiť k pediatričke, aby sme vedeli na čom sme... (váhu som si odmietla kúpiť, lebo som bola vtedy toho názoru, že by ma to zbytočne stresovalo, no to, že som ju nemala ma asi stresovalo ešte viac) No... Keď sa Majko narodil, vážil 3580g. Do dvoch týždňov má mať dieťa už dávno pôrodnú váhu naspäť. Ja som to moje doslova vyhladovala na nejakých 3100g. Presne si nepamätám. Ale keď si teraz pozerám fotky, vyzeral ako z koncentráku a chce sa mi revať ako som mu to mohla urobiť. Vtedy som sa rozrevala akurát preto, že som sa cítila ako neschopná matka, ktorá si nevie a nedokáže naplniť svoju povinnosť nakŕmiť svoje dieťa. Revala som, lebo sa mi nedá kojiť. Aké sebecké. Doslova som mu ohrozovala život touto mojou túžbou. A prečo? Lebo všade počúvame, ako len materské mlieko je dobré. Ako materské mlieko prospieva imunite dieťaťa, že deti po materskom mlieku sú inteligentnejšie, že je silnejšie puto medzi matkou a dieťaťom atď atď. Mne z toho doslova preplo. Mala som pocit, že okolo mna koja všetci. Vlastne som ani nemala kamošku alebo známu, ktorá by nekojila. Je to väčšinou aj prvá otázka, ktorú Vám kladú všetci naokolo. Kojíš? Pri tejto otázke sa mi zvyšoval tlak na 200 a ja som mala potrebu samú seba obhajovať prečo nekojím a vždy som sa cítila ako najväčšia chudera, ktorá dáva svojmu dieťaťu sunar. Pritom je to rozhodnutie každej jednej matky a nikto by ju za to nemal odsudzovať. Či už sa tak rozhodne z hocijakého dôvodu, alebo jednoducho, ako ja, nemá na výber.

Ja som sa trápila 4 mesiace. A nielen seba, ale aj malého a manžela. Keď mi pediatrička povedala, že malému už musím dať umelé mlieko, pretože schudol toľko, že ho to už ohrozuje a ak mu to UM nedám, pošle ho na infúzie, rozrevala som sa. Ale nie preto, že som sa bála že sa mu niečo stane, ale revala som preto, že mne sa nedá kojiť. Ja som si myslela, že keď mu dám to UM, on ma nebude mať rád. Tie všetky bludy , ktoré sa momentálne šíria svetom ma totálne zblbli. Hanbila som sa. Za seba, za to, že som zlyhala. Ako matka a aj ako žena.

4 mesiace sme sa trápili s cievkovaním. Malý bol nervný, ja som bola ešte nervóznejšia a namiesto toho, aby sme si doma užívali voňavé bábo sme sa len stresovali a ja depkovala. Z blbého kojenia. Teraz s odstupom času a hlavne aj teraz, keď mám doma zase voňavé bábo je mi to ľúto. Pretože tie stresy vôbec za to nestoja. Absolútne. Kojenie je super. V prvom rade je lacnejsie. Lebo krabica UM, ktorá Vám vydrží 5-7 dní stojí od 10-20eur. To by som povedala že je rozdiel č.1. Ale keď bábo nebudete kojiť, nebude Vás mať za to menej rado. A nebude mať ani nižšie IQ a nebude ani častejšie choré ako deti, ktoré sú plne kojené. Myslím, že toto môžem s kľudom prehlásiť, mám dosť detí okolo seba plne kojených, s ktorými to viem porovnať. Môj malý bol za tri roky chorý raz a antibiotiká ešte nebral... A to mal materského mlieka minimum.

Mohla by som ešte písať doaleluja o tom, ako som sa cítila a podobne, ale o to mi tu nejde, a chcem, aby si to prečítal niekto aj dokonca :-) Ide mi o iné...

O tom, aké je kojenie super a aké to je dôležité sa popísalo už veľa. A myslím, že až trochu moc, pretože potom by nám, ktoré kojiť nemôžeme z toho až tak neprepínalo. Ale malo by sa písať aj o tom, že keď to nejde, nič sa nedeje a pre tieto prípady tu máme to nenávidené UM. UM môže niekedy doslova zachrániť život.

Každý každého súdime a odsudzujeme. A v mamičkovskej komunite duplom. Odsudzujeme sa za to, ako porodíme svoje deti. Pritom je najdôležitejšie, že sú zdravé a pre mňa za mňa nech sa decko narodí aj nosom. Za to, čo im dáme alebo nedáme jesť. Či máme dieťa v kočíku alebo nosiči. Odsudzujeme sa za všetko. K tomu samozrejme patrí aj kojenie. Ja som si vypočula veeeeľmi veľa. Každý ma poučoval, všetci boli zrazu odborníci a chceli mi radiť presne čo mám ako robiť aby som mohla kojiť a aby som mala mlieko.

Ja sa po tejto mojej skúsenosti snažím nesúdiť žiadnu maminu. Každá jedna z nás predsa robíme najlepšie ako vieme. Alebo ako si mýslíme, že to je najlepšie. Nikomu na sebavedomí nepridá, keď nám iní dávajú najavo, že to, čo robíme , robíme zle a podľa nich by sme to mali robiť tak či onak.

Mám doma skoro dvojmesačné bábätko a som nesmierne šťastná, že si ho tentokrát môžem užiť. Z mlieka sa nestresujem. Čo mám, to mu dám, ale nakoniec mu aj tak musím zarobiť UM, pretože z toho čo mám sa nenaje. To má akurát tak na dezert , alebo predjedlo. Pravdepodobne skôr také ako dávajú v luxusných reštauráciách :-)) Nestresujeme sa s cievkami, vitamínmi, ani si neodsávam, aby ho bolo viac. Je mi to jedno. Potrebujem byť hlavne v kľude, pretože mám doma ešte trojročného, ktorý nepotrebuje mať doma vystresovanú nervóznu mater, ktorá naňho bude vkuse hučať , lebo je nervózna, že nemá mlieko. A musím povedať, že ho mám tentokrát určite viac ako vtedy. Na tej psychike niečo bude. Nuž ale rada "hlavne sa nestresuj" je na nezaplatenie :-))

Zuzka